Pohranicna zima

V stredu bol statny sviatok (den pokania a modlitby). Pekne pocasie som vyuzil na mensi vylet - s rovnakou partiou, ako sme boli v Berline. Rozmyslal som tuho, ci sa udialo pocas nasho vyletu nieco, co by mohlo na vasich tvarach vykuzlit usmev, alebo dokonca vyvolat smiech, no marne. Tak vam len ukazem ako nam bolo par kilometrov od ceskych hranic.

Ked sme vystupili z autobusu v Altenbergu a presli kusok za dedinu, mohli sme sa kochat krasnou zimnou krajinou.



Z vyrazu nasich tvari vidno, ze to nebola prechadzka ruzovou zahradou - este ze som si zbalil rukavice! (Zlava: ja, petr, lenka, lubos, veeelmi)



Vyuzili sme jeden nizsi kamenny smerovnik, aby sme sa vopchali do zaberu vsetci.

V zabere uz aj Vladka.


Ked v doline fukalo tak, ze sme skoro neudrzali vrecia na smeti v rukach, mozete si predstavit ako fukalo na tej rozhladni, dlhsie tam vydrzali iba tvrdi chlapi (lubos, petr, ja) a o kusok dlhsie este tvrdsi (petr a ... ha! mysleli ste si, ze som siel dole skor ako Lubos? NIE)
Povodny plan bol, ze sa pri vhodnej prilezitosti na tych vreciach spustime. Plan to bol pekny, ale nepodarilo sa nam najst sucasne vhodny kopec, sneh a zavetrie.


Uzimeni sme dosiahli ciel nasej vypravy - zabudnutu dedinku Bärenstein (ani medvede, ani vyraznejsi kamen sme vsak nevideli...) Co vsak bolo horsie, tato zabudnuta dedinka sama zabudla na to, ze sem-tam do nej niekto moze zavitat. Nenasli sme otvorenu ani jednu krcmu, kaviaren, bufet, alebo funkcny automat.
Aj tak sme sa museli pohnut dalej - Bärenstein je totiz jedna z tych dedin, ktora nema stanicu, ale pod nejaku "spada". Je to idealne miesto kam sa skryt pocas politickeho prenasledovania, vystupite na stanici, tam pre vas pride sedliak na voze, ktory neovlada svoj uradny jazyk, vezme vas este 40 minut cez potok, do kopca a cez les, potom este 20 minut peso a tam uz je Bärenstein.

Vyvetrani sme privitali teplo a pohodlie moderneho diesloveho vlacika (ste si mysleli, ze tam natiahli elektricku trat??)